Dobro a Zlo - Odchod

„No tak vstávajte už,“ Kričala pani Weasleyová ráno 7.júla, „dievčatá su už dávno hore.“
„Jasné mami, hneď sme hore,“ zamumlal Ron s polospánku, no hneď ako jeho mama odišla sa pretočil sa na druhý bok a spal ďalej. Harry sa však už prebral a posadil sa na postel. Poriadne a nahlas si zívol a roztiahol rukami. „No tak Ron radšej by sme už mali vstať, všetci sú už dávno hore,“ povedal a potriasol Ronom.
„Harry, ty si horší ako mamka, nedopraješ mi ani chvíľku spánku,“ dudral Ron keď vstával s postele. Spoločne išli do kúpeľne dať sa do poriadku. Dnes bol totiž deň svadby Billa a Fleur.
Zišli dolu do kuchyne, kde sa poriadne naraňajkovali a pustili sa pomôcť s poslednými úpravami na svadobnej výzdobe. Keď už bolo všetko tak ako si to predstavovali pani Weaslyová a Delacourová, začali sa pripravovať na svadbu. Tá sa mala začať o piatej hodine, no hostia sa začali trúsiť už oveľa skôr. Pani Weasleyová a pán Weasley sa zo všetkými privítali a ich synovia a dcéra hostí usádzali k stolom. Harry s Hermionov sa pri jednom zo zadných stolov ticho rozprávali .
„Harry myslím si že by si aj s Ronom mali ísť do školy tiež, Voldemorta neporazíš ako nekvalifikovaný čarodejník bez skúseností. Mal by si to aspoň skúsiť, veď kedykoľvek môžeš odísť, a okrem toho, v Rokforte by si mohol získať informácie o Voldemortovy, napríklad od učiteľov, ale aj duchovia si ho budú určite pamätať, určite sa tam niečo užitočné dozvieš,“ dohovárala Hermiona Harrymu už po niekoľký krát.
„To sme už predsa preberali už milion krát, ja sa do tej školy vrátiť nechcem, a ani Ron nie, tak to už prosím ťa pochop. Ty sa tam vráť ak tak veľmi chceš, ale my s tebou nejdeme,“ zavrčal Harry. Hermiona si len povzdychla pretože si k ním práve prisadla Ginny, tak sa s ňou začali baviť o niečom inom.

Obrad na svadbe bol prekrásny. Obe matky plakali, a aj mnohým iným sa po tvári občas skotúľala slza. Hostina ktorá nasledovala potom bola najlepšia akú Harry kedy videl...
Okolo druhej v noci Harry zavolal Rona zo slovami „už je čas,“ Ron sa na neho smutne pozrel, no prikývol a išiel za Harrym. Po ceste zavolali Hermionu a vyšli do malého lesíka, kde mali ukryté veci na cestu.

„Určite ste si to nerozmysleli, nechcete predsa len ísť do Rokfortu,“ pokúsila sa posledný krát presvedčiť chlapcov aj keď vedela že je to márne. Ron si len smutne povzdychol, „vieš že by sme sa radi vrátili, ale toto je dôležitejšie, dokým bude Voldemort nažive , nebudeme nikdy v bezpečí, toto proste musíme spraviť,“ Hermiona sa rozplakala, „ chlapci, prepáčte mi že nejdem s vami, ale...nie je to to, čo som si vysnívala, vždy som snívala o tom, ako doštudujem, nájdem si prácu, založím rodinu, a budem si kľudne žiť, ale naháňanie Voldemorta...to som nikdy neplánovala...,“ Harry ju však prerušil, „ Hermiona, my ti nič nevyčítame, je to tvoja voľba a my ju rešpektujeme,“ Hermiona sa rozplakala ešte viac a oboch chlapcov silno objala, „ budete mi strašne chýbať,“ Harry ju od nich jemne odstrčil, „ aj ty nám Hermiona, no už musíme ísť.“

Harry s Ronom si na plecia vyložili batohy, posledný krát sa pozreli na Hermionu a s tichým „puf“ sa premiestnili preč na vopred dohodnuté miesto. V malom lesíku zanechali len ticho vzlykajúcu Hermionu.
No zanechali tam oveľa viac, zanechali tam svoje doterajšie životy a vydali sa na cestu, s ktorej sa možno že už nikdy nevrátia. Vydali sa na cestu, ktorá má zmeniť celý ich život od základov...Aj aj životy ostatných ľudí.

Hermiona sa zlomene vracala na oslavu, aj keď ona na oslavu nemala vôbec náladu. Zdrvene si sadla k stolu a pozorovala tie šťastné tváre, ktoré vôbec netušili, že dvaja ich milovaný ľudia práve odišli...možno navždy a možno ich už nikdy neuvidia. Po hodine to nevydržala a išla si ľahnúť, s neskutočnými výčitkami, že dvoch svojich najlepších kamarátov nechala ísť samých.

Hermiona sa zobudila okolo obeda, ešte strapatá a s kruhmi pod očami zišla do kuchyne. Tam už boli všetci Weasleyovci aj Delacourovci, ale okrem nich tam bol aj Remus Lupin s Tonksovou. Hermiona si zdrvene sadla k stolu, takmer celú noc totiž preplakala. “Obed,“ alebo skôr neskoré raňajky prebiehali celkom v kľude, až kým sa pani Weasleyová nespýtala...
„Kde sú vlastne Ron s Harrym?“ Hermiona zbledla. Vedela že táto chvíľa prísť musí, ale vôbec na ňu nebola pripravená.
„Oni sú...,“slová jej uviazli v hrdle. Namiesto toho vybrala zo zadného vrecka list a podala ho pani Weasleyovej. Tá si ho zamračená, s trochu nechápavým výrazom na tvári vzala. Keď ho otvorila a začala čítať, oči sa jej pomaly začali plniť slzami. Na konci sa rozplakala tak, ako ju Hermiona ešte nevidela. Objala svojho muža a plakala mu na pleci. Pán Weasley si list prečítal a tiež potichu plakal.

Hermiony sa nič nepýtali, nikto sa na nič nezmôhol. Ich najmladší syn im práve odišiel pre nich do neznáma, a možno ho už nikdy neuvidia...
Hermiona sa ten večer vrátila domov, nevydržala by ďalej niesť ten vyčítavý pohľad všetkých členov rodiny Weasleyových ktory hovoril za všetko – „Mohla si im v tom zabrániť ale ty si nespravila nič.“

||

Odchod